Samospráva Gemerskej Hôrky, malej obce južného Gemera, si pripomenula pamiatku židovských rodín, ktoré na základe maďarských protižidovských zákonov museli jedného dňa roku 1944 nasadnúť s malým batohom na voz. Odviezol ich najprv do geta v neďalekom meste Tornaľa, odkiaľ, vagónmi na prevoz dobytka, boli neskôr odvezení do známej poľskej destinácie. Tomu, že väčšina z nich má vystavený len jednosmerný lístok, nechceli veriť.
S odstupom 75 rokov vieme, čo nasledovalo. Do rodnej obce sa vrátili dve vychudnuté ženy s podlomeným zdravím – mama s dcérou. V ich dome už býval niekto iný, vlastne všetky domy po deportovaných si už miestni dávno prerozdelili. Obava z budúcnosti bola silnejšia, ako vôľa začínať nový život na mieste, odkiaľ ich raz vyprevadili, vysťahovali sa teda do Izraela. Našli sa samozrejme i dobrí ľudia, majú svoje mená a nikdy na nich preživší nezabudnú - pomáhali, skrývali. Boli však v zúfalej menšine v mori pasívnej, nemej väčšiny.
Píše sa rok 2019. Väčšina obcí na území dnešného Slovenska a Maďarska má svoj príbeh spoluobčanov, ktorí sa pred 75 rokmi stali nežiadúcimi. Nie každá obec je však Gemerská Hôrka. Zomkla sa celá – obecný úrad a jeho volení predstavitelia, učitelia, zanietení občania, ktorí dopodrobna zmapovali tragické udalosti, predstavitelia reformovanej cirkvi za pomoci potomkov odvlečených rodín Klór a Wiesenberg odhalili pamätnú tabuľu ôsmim židovským rodinám.
Na malom spomienkovom stretnutí odzneli prenikavé myšlienky. Ospravedlniť sa dá živým, mŕtvi už ospravedlnenie prijať nemôžu. Mŕtvi sú naši starí rodičia, ich priazeň a objatie sme kvôli holokaustu nikdy nepoznali. Tieto slová predniesol Tibor Kornfeld, predseda dunajskostredskej ŽNO, ktorý Gemerskej Hôrke aktívne pomáhal podujatie pripraviť.
Všetkých prítomných k slzám dojal video pozdrav Erzsi-néni, jednej z dvoch dám, ktoré deportáciu prežili. Má úctyhodných 94, žije v Izraeli, svoj život zasvätila výchove mladých, bola stredoškolskou učiteľkou a riaditeľkou gymnázia. Ani dlhé desaťročia jej nevzali nádherný a kultivovaný prejav v jej rodnom jazyku.
Najsilnejším odkazom celej spomienkovej slávnosti, na ktorej boli prítomné deti, vnúčatá a pravnučka Erzsi-néni, je výzva dnešnej mladej generácii. To, čo sa stalo, sa už neodstane. Pripomenúť si obete rasového násilia, prípadne vysloviť ospravedlnenie – to je otázka slušnosti. Nedopustiť však, aby sa čokoľvek podobné zopakovalo je povinnosťou. Je povinnosťou mladej generácie. Tí mladí, ktorí sa na podujatí zúčastnili dokázali, že si svoju úlohu plne uvedomujú.
