Nechcel, aby jeho lásku poslali na istú smrť. A tak vymyslel plán, ktorým pomohol aj iným

Nechcel, aby jeho lásku poslali na istú smrť. A tak vymyslel plán, ktorým pomohol aj iným

Píše sa rok 1944 a do Košíc rázne vstupuje brutalita vojny. Mesto vtedy patrí Maďarsku a v marci ho spolu s celou krajinou obsadzujú nacisti.

Rýchle sa chopia moci a pripravujú najväčšiu deportačnú akciu v dejinách druhej svetovej vojny. V priebehu troch mesiacov vyvezú do Osvienčimu bezmála pol milióna maďarských židov.

Rovnaký osud čaká aj tých košických. Zhromažďujú ich do miestnej tehelne, skadiaľ vedie cesta do plynu. Čoskoro po nacistoch rozpútavajú v meste teror miestni fanatici. Idú po každom, kto sa im nepáči, obesenci visia v centre mesta.

V tých pohnutých mesiacoch sa nečakane pretnú osudy viacerých ľudí. Jeden je ľavicový spisovateľ, druhý dominikánsky mních a okrem nich niekoľko zachránených životov.

Zo židov spraviť vojakov

„Nie som prorokom, no jedno viem: Nemci vás neženú do tehelne preto, aby vás tam prinútili robiť tehly. Tehelňa bude pravdepodobne len sústrediskom. Máte príbuzných v Nemecku alebo na Slovensku? Kedy ste dostali naposledy od nich správu? Odkedy ich deportovali, ani raz... No vidíte. Po tehelni príde niečo také, odkiaľ už nemožno podať správu.“

Muž sa snaží presvedčiť košických židov, že sa musia zachrániť. Sprvu mu nedôverujú. Veď je to len mladý vojak, čo už ten zmôže. On však má nápad.

V kasárňach sa predsa povaľujú pečiatky, prázdne formuláre a povolávacie vojenské preukazy. Bol by hriech ich nevyužiť.

Mladý vojak to vysvetľuje židom: všetko je dnes bezpečnejšie, než nosiť žltú hviezdu. Vypísané preukazy podstrkuje na podpis spolu s hromadou ďalších tlačív nadriadenému. Zo židov sa tak stávajú odvedenci, s povolávakom môžu cestovať preč z mesta a skryť sa v najhoršom čase.

Uvedená scénka pochádza z románu spisovateľa Olivera Rácza nazvanom Dozvedela som sa, že žiješ. Kniha vyšla v maďarčine v roku 1963, po slovensky o tri roky nato.

Nejde o žiadnu fikciu. Rácz si nič nevymýšľal. Tým vojakom, ktorý zachraňoval životy, bol on sám.

Papiere v cene života

„V tej dobe mali dobre falšované papiere cenu života. Vieme bezpečne, že otec zachránil týmto spôsobom minimálne štyroch ľudí, ale mohlo ich byť aj viac,“ rozpráva dnes jeho syn, takisto Oliver Rácz.

„Vo vojenskej kancelárii sa dostal k tlačivám a pečiatkam. Viete, ako to chodí v armáde: rozkazy sú prísne, ale zásuvky otvorené a nadriadený sa túla kdesi po baroch v meste. Všade sa povaľovali veci a otec to skrátka vo vhodnej chvíli využil,“ opisuje.

„Aby nešiel na front, zapísal sa na viacero vysokých škôl a mal šťastie, že ho zaradili do kancelárie vojenského pracovného útvaru v Košiciach. Tam to celé realizoval.“
Ako dokladá povojnové svedectvo generálneho tajomníka Zväzu slovenských partizánov Vladimíra Ružanského, jeho falošné preukazy neslúžili len pri úteku.

„Bol vždy protifašistického zmýšľania a bol podzemnému hnutiu dľa svojich síl nápomocný. Mne samému umožnil bezpečnejšie organizovanie partizánov tým, že mi vystavil falošnú vojenskú knižku, na základe ktorej som mal potom prístup k zbraniam a voľný pohyb vo frontovom pásme.“

Postaral sa aj o krásnu Katarínu Nyiszliovú. Košickú krásavicu. A svoju budúcu manželku. Tá holokaust prežila pod cudzím menom.

Škandál na košickom kúpalisku

Oliver Rácz sa narodil v Košiciach na konci prvej svetovej vojny do intelektuálnej rodiny. Keďže jeho otec, košický učiteľ, bol konvertovaný žid, nechal ho pri narodení pokrstiť. Rodina bola nábožensky viac než vlažná, ale to, že sa narodil ako gréckokatolík, mu raz malo zachrániť život.

 „A hoci bol pokrstený, napokon si predsa našiel za frajerku židovku - moju mamu,“ usmieva sa dnes jeho syn. „S mamou sa spoznali ešte pred vojnou, obaja boli vtedy už siroty. Ona mala iba šestnásť rokov. V meste bol z toho veľký škandál. Prečo? No, boli skrátka príliš blízko pri sebe na mestskom kúpalisku.“

Rácz už na gymnáziu písal prvé básne, neskôr študoval na univerzite a začal učiť. Počas vojny však o prácu prišiel a pretĺkal sa.

To už na Slovensku existoval vazalský vojnový režim a Maďarsko si uchmatlo juh krajiny, pripadli mu aj Košice. Čoskoro ho zastihol povolávací rozkaz a rukoval do maďarskej armády.

Fašizmus po maďarsky

Deportácie 12-tisíc košických židov do Osvienčimu mali v meste surový priebeh, no ešte brutálnejšia doba nastala po nich.

Na rozdiel od Slovenska, židia v Maďarsku neboli dovtedy priamo ohrození na živote. Režim Miklósa Horthyho bol síce autoritatívny a Maďarsko bolo spojencom tretej ríše, no židov jej odmietlo vydať.

Situácia sa zmenila na jar 1944, keď krajinu okupovala tretia ríša a do Budapešti docestoval architekt holokaustu Adolf Eichmann. Nemci odstavili Horthyho a deportácie realizovali za asistencie maďarských policajtov a miestnych fanatikov.

Osud židov v Košiciach sa spečatil v miestnej tehelni, kde vládol László Csatáry, vojnový zločinec so sadistickým správaním. Do transportov poslal aj duševne chorých, operovaných priamo z nemocnice aj šesť dojčiat z detského domova.

Následne nechali Nemci v krajine vládnuť domácich nacistov. Oficiálne sa volali Strana šípových krížov, po maďarsky Nyilaskeresztes Párt, podľa čoho ich ľudovo nazývali nyilašovci.

Pôsobenie nyilašovcov je u nás takmer neznáme, nachádzajú sa v akomsi medzipriestore: na Slovensku sme mali vlastných fanatikov z radov Hlinkovej gardy, pritom práve nyilašovci sa podieľali na vraždení ľudí z okupovaného územia Slovenska.

Vyznačovali sa podliezaním tretej ríši, veľkomaďarskou ideou a antisemitizmom, okrem toho aj primitívnosťou, brutalitou a fanatizmom, nad ktorým krútili hlavami aj nacisti.

Viedol ich košický rodák Ferenc Szálasi a aj v špičke strany boli mnohí Košičania. Ešte zarážajúcejšie je, že medzi členmi tohto hungaristického hnutia boli aj etnickí Slováci.

Aj Košice zasiahla vlna teroru, ktorú rozpútali nyilašovci po nástupe k moci. S koncom vojny sa ich teror ešte stupňoval. Bezpečný sa nemohol cítiť ani Rácz. Ten, čo predtým sám zachraňoval ľudí, musel hľadať záchranu.

Vtedy sa cesty ľavicového intelektuála mali pretnúť s miestnym dominikánskym pátrom Mikulášom Lexmannom.

Lietajúci mních

Bol to naozaj svojský rehoľník. V čase, keď u nás ešte mnohí považovali lietadlo za čertovský vynález, v ňom lietal chlapík v bielom dominikánskom habite. Kto by nespozornel pri takom mníchovi. Bol celkom prvým kňazom v Československu, ktorý sa stal pilotom.
Mikuláš Lexmann pôsobil v košickom dominikánskom kláštore od roku 1924. Pátra s veselou povahou a silným sociálnym cítením poznali celé vtedajšie Košice a zvlášť obľúbený bol medzi mládežou.

Okrem toho mal aj technický talent, rád jazdil na automobile a robil aj automechanika, staré fotky ho zachytávajú v lenonkách, ako sa za volantom usmieva a sústredí sa na jazdu.

Neskôr si nasadil aj leteckú kuklu. „Na košickom letišti je živo. Čakáme na ojedinelú udalosť - skutočne svetovú: prvý rádový kňaz ide skladať pilotskú skúšku! Nasadá do lietadla. Biela reverenda sa široko roztvára... Je to úkaz zriedkavý v celej Európe,“ písala dobová tlač v roku 1935.

„Z rozprávania jeho súčasníkov vieme, že bol nadšeným a ambicióznym letcom. V tej dobe lietaval nad Košicami na dvojplošníkoch a ľudia, ktorí poznali jeho nadšenie pre lietanie, keď videli nad mestom lietadlo, hovorili medzi sebou, že to je páter Mikuláš - lietajúci mních,“ opisuje svojho prastrýka Juraj Lexmann.

Rád vraj strmo vzlietal aj klesal a raz pri pristávaní na letisku postavil lietadlo ´na nos´. Na otázku, čo ho tak láka k letectvu, odpovedal: „Vieš, aký je to pocit byť o päťsto metrov bližšie k Bohu?“

Netradičný, moderný rehoľník podľa prasynovca v mnohých smeroch predbehol dobu. Neskôr ho preložili do Čiech, po okupácii z Protektorátu ušiel kvôli obavám z gestapa pre svoje vlastenecké kázne.

V Maďarsku sa utiahol do kláštora a do Košíc sa vrátil ku koncu vojny. Čakala ho tu jedna z najväčších výziev v živote.

Vianoce v krypte

Krypty pod dominikánskym kostolom, najstaršom košickom chráme, pôsobia aj dnes tajomne. Nenápadný vchod odhaľuje schody, ktoré klesajú do tmy.

Páter Mikuláš na prelome rokov 1944 – 1945 pochopil, že ohrození Košičania potrebujú skutočne dobrý úkryt. Miesto, kde stáročia odpočívajú mŕtvi, sa na sklonku vojny malo stať útočiskom pre živých.

Mikuláš Lexmann využil aj technický talent.

„Prišiel s návrhom vytvoriť v priestoroch krypty úkryt pre ohrozených. Najprv zaviedol elektrický prúd na osvetlenie krypty. Potom sme spolu z uzavretého priestoru poprenášali ľudské kosti do susedného priestoru,“ opisuje vo svojich pamätiach jeden zo zachránených, katolícky kňaz Anton Harčar. „Krypta mala aj malý vetrací otvor vyúsťujúci na ulicu.“

„Jedlo im nosila jedna pani do spovednice, odkiaľ ho páter znášal do krypty,“ spomína si na rozprávanie otca Oliver Rácz.

Spolu s ním sa v krypte ukrývalo až dvadsať ľudí, ba neskôr pribudli ešte ďalší. Zažili strastiplné dni a noci vrátane vianočných sviatkov. „Otec aj po rokoch spomínal, že to boli najkrajšie Vianoce v jeho živote,“ podotýka syn.

Život riskoval aj páter. Pri beštialite nyilašovcov by bol jeho osud za ukrývanie prenasledovaných spečatený.

„Nyilašovci vtedy na Hlavnej ulici v Košiciach verejne popravili dvanásť ľudí tak, že ich povešali na stromy,“ uvádza supprior v dominikánskom konvente v Bratislave Dominik Roman Letz, ktorý o Lexmannovi napísal štúdiu. Obete mali na hrudiach nápisy zbeh, partizán, komunista, žid.

Ukrývaní mohli na svetlo vyjsť až po oslobodení mesta. „Bledí, bradatí vyliezali jeden za druhým cez úzky otvor hrobky, ranný jas sa im boľavo vrezal do očí,“ zachytil scénu spisovateľ v spomenutom románe.

„Kráčali oblapení, podopierali sa navzájom... Hoci v mysli už všetci šepkali slová, ktoré zvolajú na prahu domov, predbežne sa nevládali odpútať od seba. Patrili k sebe.“

Záchrana zo strany pátra Mikuláša má nadčasový rozmer. Medzi schovávanými totiž boli ľudia bez ohľadu na vierovyznanie, národnosť či politickú orientáciu.

Pomáhal skrátka každému, kto potreboval. Tak sa stalo, že v krypte boli kresťania aj židia, Slováci aj Maďari, kňaz, profesor a dokonca aj komunista.

Zostal navždy Košičanom

Košice boli vždy multikultúrne, ale vojna situáciu zmenila. Po židoch nasledovali Nemci a Maďari, na ktorých Československo po vojne uplatnilo princíp kolektívnej viny.

Keď chcel Oliver Rácz začať znova vyučovať, dozvedel sa, že školy s maďarským jazykom sa neotvárajú.

Bojoval za používanie materinského maďarského jazyka a stal sa jedným zo zakladateľov maďarského školstva. V Košiciach bol dlho učiteľom a riaditeľom gymnázia.

Medzitým sa oženil s Katarínou, s ktorou kedysi vyvolali v meste škandál, mali spolu dve deti, ktoré pomenovali po sebe: syna Olivera a dcéru Katarínu.

Syn sa stal uznávaným lekárom a v Košiciach sa venuje výskumu cukrovky, dcéra Katarína zasa reprezentovala Československo v šerme na olympiádach.

Neskôr sa sťahovali do Bratislavy a Rácz pôsobil na ministerstve školstva a potom kultúry, prežil aj čistky po sovietskej okupácii.

„Otec bol vždy ľavičiar, ale nie ortodoxný komunista, každému sa snažil pomôcť. Potrebovali tam skrátka vzdelaného Maďara,“ myslí si syn.

„Zostal navždy Košičanom, aj keď už žil v Bratislave. Bol tak trochu Máraiovým náprotivkom. Kým Márai bol konzervatívny mešťan, otec bol taký uličný vagáň (vagabund - pozn. red.) Bol vagáň, aj keď už bol vážený pán riaditeľ. Nemohli sme mu prejsť cez rozum žiadnym študentským huncútstvom, pretože všetky poznal.“

Hviezdoslav po maďarsky

Predovšetkým však písal. Písal básne, neskôr sa vrhol aj na preklady. Dá sa povedať, že Maďarom sprostredkoval slovenskú kvalitu, preložil Dobšinského rozprávky, Smreka, Johanidesa, Bunčáka.

Okrem toho sa popasoval aj s Dantem, Konfuciom, Goethem či Prévertom. Viaceré jeho rozprávky pre deti vyšli aj v slovenských prekladoch.

„Z detstva si pamätám ustavičný zvuk písacieho stroja. Otec písal veľa, ale mama to vedela zariadiť tak, aby mal pokoj. Medzi nimi to bola láska na celý život, až do posledných chvíľ, mama bola prvým recenzentom jeho rukopisov a to veľmi prísnym,“ spomína si syn.

Za zvlášť ťažký preklad vraj považoval Krvavé sonety od Pavla Orságha Hviezdoslava, ktoré preložil do maďarčiny pod názvom Véres szonettek.

V rodine vedeli, že začal písať román z vlastných spomienok.

„Dopisoval ho na konci 50. rokov a keď rukopis zaniesol do redakcie, povedali mu, že je to pekné, ale že by mal dopísať kapitolu o budovaní v duchu socialistického realizmu. Boli také časy, vtedy stačilo, že v Izraeli vyšla dobrá recenzia na jeho knihu a už si ho predvolali. Otec to urobil, hoci tá kapitola nepasuje do príbehu, je tam doslova prilepená. V novom vydaní sme ju úplne vypustili. Ale inak tam je všetko, falošné preukazy, teror v Košiciach, krypta.“

Odlišní a predsa podobní

Oliver Rácz sa dožil Nežnej revolúcie, zomrel v roku 1997. Odlišný osud mal Mikuláš Lexmann.

Problémy mal už krátko po komunistickom prevrate v roku 1948 – správne hovorieval svojim žiakom, aby „neverili žiadnemu -izmu.“

Opakovane ho obťažovali eštébáci a v roku 1950 ho po násilnej likvidácii reholí presúvali po viacerých internáciách, až skončil v tábore v českých Králíkách.

Rýchlo upadal, trpel neliečeným vysokým krvným tlakom, zle sa mu dýchalo. Napriek tomu ho nútili k ťažkej práci. Zomrel tu v júli 1952.

„Zomrel na následky fyzického a psychického utrpenia spôsobeného komunistickým režimom. Ústav pamäti národa mu priznal postavenie účastníka protikomunistického odboja,“ podotýka Juraj Lexmann.

Dnes je syn Olivera Rácza v kontakte s prasynovcom Mikuláša Lexmanna, spoločne v Košiciach odhaľovali pamätnú tabuľu pátrovi.

Hoci obaja muži boli takí odlišní, zanechali rovnaký odkaz.

Oliver Rácz má v januári dostať vyznamenanie Spravodlivý medzi národmi, ktoré udeľuje Izrael Nežidom za nezištnú záchranu ľudských životov.

„Je to dlhý proces, niekoľkoročný,“ opisuje jeho syn.

„Jedna americká bádateľka od nás svojho času pýtala tie preukazy, pečiatky. Asi nevie, čo to bol nyilašovský teror a že základ bol zbaviť sa každého dôkazu, nieto mať ho pri sebe. Ale získali sme svedectvá tých, ktorých otec zachránil.

Nejde tu len o otca. Stále je to veľmi aktuálne, ťažko veriť tomu, že dnes fašisti môžu dostať tisíce hlasov a treba o tom hovoriť. Platí motto našej rodiny: kto, keď nie my, kedy, ak nie teraz.“

Toto vyznamenanie by si nesporne zaslúžil aj ďalší muž, páter Mikuláš.

„Jeho záchrana toľkých ľudí v krypte je stále do veľkej miery neznáma. Myslím si, že práve v dobe, ktorú žijeme a ktorá je plná neosobného materializmu a medziľudského, etnického a náboženského napätia, je jej zviditeľňovanie dôležité,“ dodáva Juraj Lexmann.

„Dokazuje Mikulášov humanizmus, ničím nepodmieňovanú lásku k ľuďom, empatiu, ochotu bezodplatne pomáhať núdznym, trpiacim a ohrozeným.“

Zdroj: SME Plus