Mazal tov, Ágnes Keleti

Mazal tov, Ágnes Keleti

Ešte po svojich 90. narodeninách chodila na túry v horách. V 98 rokoch letela z Budapešti na zájazd do Barcelony. Do 99 rokov predvádzala návštevám na koberci šnúru. "Lekári mi radia, že už to pre mňa nie je vhodné," hovorí Ágnes Keletiová a ukáže teda aspoň čiastočnú šnúru, na gauči a s oporou syna Rafaela.

Keď ju reportér Pablo Gorondi z americkej agentúry AP vlani navštívil, rozprával o nákazlivom smiechu dámy, ktorá sa každému snaží dokázať, že rozhodne nie je krehkou a slabou ženou.

"Natiahne k vám ruku na pozdrav, uistí sa, že jej zovretie je dobré a pevné - a zrazu vás až s prekvapivou silou pritiahne k sebe."

"Áno, som silná," rozosmeje sa Keletiová. "A niekedy aj hlúpa."

A v sobotu oslávim 100. narodeniny.

Prečo sa mi stále darí tak dobre? Pretože milujem život! Ten môj je ako zo vzrušujúceho románu.

Kto je Ágnes Keleti a prečo je natoľko pozoruhodná?

Nielen preto, že debutovala na olympiáde až po 30. narodeninách, a napriek tomu ju päťkrát vyhrala. Ani preto, že je teraz najstaršia žijúca olympijskú víťazka na svete.

Bolo toho omnoho viac.

Vydávala sa za kresťanku

Narodila sa 9. januára 1921 v Budapešti. Od štyroch rokov cvičila v klube VAC, vtedy jedinom židovskom športovom klube v Maďarsku. Plávala, chodila na tanečné lekcie. V šestnástich sa stala prvýkrát majsterkou Maďarska v gymnastike, počítali s ňou do výpravy na olympiádu v Tokiu 1940. Lenže žiadne hry neboli. Bola vojna počas ktorej jej vrcholový šport ako Židovke  zakázali.

Otcovi a strýkovi vzalo vojnové šialenstvo život, zahynuli v koncentračnom tábore v Osvienčime.

Matku a sestru zachránil na úteku švédsky diplomat Raoul Wallenberg, keď pre nich obstaral falošné švédske pasy.

Ágnes zostala sama, bála sa deportácie ale s obrovskou vôľou prežiť. Nakoniec sa jej podarilo kúpiť si falošné dokumenty kresťanského dievčaťa menom Pirozska ​​Juhászová.

"Učila som sa celý jej život naspamäť, nosila šaty, aké si predtým obliekala, snažila som sa hovoriť rovnakým prízvukom. Len vďaka tomu som zostala nažive. Raz ma zastavili vojaci a odmietali uveriť, že nie som Židovka. Musela som im recitovať všetky údaje z mojich dokladov, než ma pustili. Srdce som mala až v krku."

Zohnala prácu v kožušníctve a neskôr pracovala ako slúžka v rodine sympatizujúcej s nacistami v malej maďarskej dedinke. Vo voľných chvíľach sa udržiavala v kondícii behaním po lesoch.

V roku 1944, keď už Nemci okupovali Maďarsko, pracovala v továrni na muníciu, potom vypomáhala v budapeštianskej domácnosti nemeckého generála. Pri oslobodzovaní Budapešti každé ráno zbierala telá zomrelých a odnášala ich do masových hrobov. Čas hrôz konečne pominul, vojna skončila a Ágnes opäť cvičila. Kvalifikovala sa na hry do Londýna 1948, ale štartovať nemohla, tesne pred začiatkom olympiády si na tréningu roztrhla šľachu. Prvýkrát tak pod vlajkou s piatimi kruhmi pretekala až ako  tridsaťjedenročná - v Helsinkách v roku 1952. Triumfovala na prostných a pridala ďalšie štyri ďalšie strieborné a bronzové medaily.

"Najdôležitejšie nie sú medaily, ale skúsenosti, ktoré s nimi prichádzajú. Milovala som gymnastiku, pretože som s ňou mohla voľne cestovať. Naučila som sa jazyky a spoznala svet."

Po hrách požiadala o azyl

V olympijskom Melbourne vybojovala v 35 rokoch dokonca štyri zlaté. Lenže sa písal rok 1956. Invázia Sovietskej armády krvavo potlačila maďarské povstanie. Keletiová sa rozhodla, že sa domov nevráti. Spoločne s ďalšími 43 športovcami z maďarskej výpravy požiadala v Austrálii o politický azyl - a dostala ho.

O rok neskôr emigrovala do Izraela, vydala sa za učiteľa telocviku Roberta Bira a takmer v 40 rokoch priviedla na svet synov Daniela a Rafaela. Dlhých 34 rokov pracovala ako učiteľka telesnej výchovy na telavivskej univerzite, trénovala aj gymnastickú reprezentáciu Izraela.

Keď ju požiadate, aby sa obšírnejšie rozhovorila o svojej minulosti, zasmeje sa: "A prečo? Bavme sa o budúcnosti, to bude lepšie. Minulosť je minulosť, ale predo mnou je stále budúcnosť. "

Stala sa nositeľkou najvyššieho izraelského štátneho vyznamenania, pomenovali po nej asteroid, bola zvolená medzi 12 najväčších maďarských športovcov histórie.

V 95 rokoch sa do svojej vlasti vrátila. Dnes býva v apartmáne v centre Budapešti. V televízii šport nesleduje, dokonca ani počas olympiád. "Už nie sú zaujímavé. Túry po horách ma bavili viac. Teraz chodím aspoň po Budapešt", hovorí.

Dnešnú podobu gymnastiky dokonca kritizuje. Drsný tréningový dril, ktorý podľa nej podstupujú veľmi malé deti, považuje za nebezpečný pre ich vývoj. "Mali by sme sa zamerať na rozvíjanie detských mysle, a nie ich tiel," radí. "Ja som vždy športovcov učila radosti zo života." Ágnes-néni je plná entuziazmu. V novembri sa reportérovi AFP zverila: "Cítim sa dobre, ale nepozerám sa do zrkadla. To je môj trik, viete? Tak zostávam večne mladá..."