MAMA MODERÁTORKY SPOMÍNA NA SVOJHO OTCA

Časopis „SLOVENKA“ priniesol v 32. Čísle (12.8.2014) článok, odhaľujúci málo známu kapitolu zo života predkov moderátorky Eriky Judínyovej. Rozprávačkou príbehu je Erikina mama Eliška.  

MAMA MODERÁTORKY SPOMÍNA NA SVOJHO OTCA

Mnohí ju obdivujú, no dosť je aj takých, čo jej závidia. Eriku vníma časť národa ako symbol úspechu a zaslúženej popularity, pre iných je stelesnením márnosti bohémskeho spôsobu života. Málokto však tuší, že popri mondénnom svete slovenskej smotánky má aj iný. Súkromný, v ktorom prechováva spomienky na predkov zviazaných s históriou národa.

"Celé roky som sa mlčky dívala do tváre vrahov svojho otca, umučeného gestapom," spomína jej mama pani Eliška. ,,S úžasom som pozorovala, ako sa zo syna bývalého člena Hlinkovej gardy stal aktívny komunista. Ďalší, ktorý sa podpísal pod ortieľ smrti môjho otca, prevrátil kabát tak, že si dokonca vybavil aj dôchodkový príplatok za účasť v odboji. Na protest som vystúpila zo Zväzu protifašistických bojovníkov. Nezniesla som pocit, že sú tam aj bývalí gardisti." Počas rozprávania si sprítomňuje roky tesne po vojne, keď sa stretávala s človekom, ktorý udal jej otca. Hoci sa tváril, akoby sa nič nestalo, v jeho očiach čítala strach, či vie, čoho sa dopustil a či o tom nezačne rozprávať. ,,Nikdy som to nespravila. V ušiach mi zneli slová mojej babičky: Nech si len žijú s týmto krížom, ktorý spôsobili. Božie mlyny melú pomaly, ale starostlivo. Aj sa tak stalo. Ušli síce svetskej spravodlivosti, ale dohonila ich tá vyššia. Museli sa pozerať do hrobu svojich detí. Ich bolesť ma rozhodne nenapĺňala spokojnosťou, necítila som nič, dokonca ani zadosťučinenie. Moju dušu stále zviera smútok zo straty otca a táto rana sa celkom nezahojila, hoci od tých čias uplynulo už sedemdesiat rokov." Napriek veľkému časovému odstupu jej spomienky nevybledli. Rozhodla sa ich po rokoch vyrozprávať preto, aby mladej generácii pripomenula, že človek by sa nikdy a za nijakých okolností nemal dať zmanipulovať stranami, z ktorých plynie zlo a nenávisť. ,,O dobro a česť treba trpezlivo bojovať, aj keď je to beh na veľmi dlhé trate," hovorí z vlastnej skúsenosti.

KRUTÉ DESAŤROČIE

,,Do Dubodiela pri Trenčíne sme sa prisťahovali na začiatku vojny. Otecko Vojtech Kuril si otvoril malý obchod so zmiešaným tovarom. Bol mladý, šikovný, ambiciózny a tak sa mu darilo. Možno aj závisť konkurencie prispela k jeho osudu. Mamička sa starala o domácnosť a o dve malé dcéry. Mala som päť rokov a sestra Violka bola len niekoľkomesačným bábätkom. Keď vypuklo Slovenské národné povstanie, rodičia sa postavili na stranu odboja. Otec robil partizánsku spojku medzi Trenčínom a Jankovým vrškom. Raz k nám prišla židovská rodina s dvoma malými deťmi. Mali sedem a desať rokov. Mamička im dala jedlo a otecko ich odprevadil do úkrytu. O ich ďalšom osude nič neviem. Stratili sa v čase," spomína na ťažké chvíle. ,,Krátko po tom otecka udali a odvliekli na vypočúvanie do obchodu u Gaboviča. Drôtmi mu zviazali ruky a surovo ho zbili. Takto dobitého ho na výstrahu priviedli domov. Spomínam si, ako som sa bála a na moju otázku, čo sa mu stalo, odpovedal, že spadol z bicykla. Nechcel ma vystrašiť. Doma sa dlho nezdržal. Opäť ho odvliekli a uväznili. Moja babička, ktorá vedela po nemecky, šla na policajnú stanicu prosiť, aby ho pustili. Nemecký dôstojník jej povedal, že to, žiaľ, nie je možné, lebo prišlo na neho udanie podpísané dvanástimi dubodielskymi gardistami, ktorí ho obvinili, že pomáha partizánom. Tých dvanásť mien mám doteraz v pamäti. Zvlášť jeden z nich bol mimoriadne aktívny. Náš dlhoročný sused, ktorý sa tváril, že je otcov najväčší kamarát," oddáva sa spomienkam pani Eliška. ,,Po otcovom zatknutí sa začalo u nás doslova peklo. Počas jednej noci k nám až trikrát vtrhlo nemecké komando. Vyhnali nás na dvor, celý dom prehádzali, či tam nie je niekto ukrytý, bajonetmi prepichávali postele. Raz k nám vtrhli asi desiati gestapáci, vypili v obchode alkohol, hlučne sa zabávali, strieľali do stropu. Ja aj mladšia sestra Violka sme plakali v detských postieľkach."

OTCOVO MARTÝRIUM

,,Po krutom vyšetrovaní v Dubodieli odviezli otca na gestapo v Trenčíne. Mamička denne za ním dochádzala a prosila jeho väzniteľov, aby ho pustili. Nosila mu čistú bielizeň v baliacom papieri, ktorý zároveň slúžil na písanie listov. Listy mu tajne pašoval z väzenia strážnik. Dodnes ich mám uchované, no ani dnes ich nedokážem bez plaču čítať. Vyvolávajú vo mne hrôzu a úzkosť. V jednom z nich otecko napísal, že najhorší vyšetrovatelia sú slovenskí posluhovači. Vraj v krutosti prekonajú aj Nemcov," pripomína si ešte aj dnes so slzami v očiach. ,,Pri jednej z pravidelných návštev väzenia strážnik mamičku priateľsky upozornil, aby obmedzila svoje návštevy, lebo sa už aj o ňu začína zaujímať gestapo a ohrozuje tak nielen seba, ale aj svoje deti. Ona ho však neposlúchla. Po vianočných sviatkoch opäť zašla za otcom. Strážnik ju okamžite posielal preč. Nepočúvla. Zrazu sa ozvali výstrely... ,Strieľajú ich, počujete? Už im nepomôžete, buďte pri svojich deťoch,' so súcitom sa mamičke prihovoril strážnik. V tom čase sme spolu so sestrou a opatrovateľkou Olinkou boli doma. Pamätám si, ako o pol siedmej večer z ničoho nič padli z vysokého kredenca na zem hodiny a viac sa už nepohli. Na ukrutný strach, ktorý som vtedy cítila, sa pamätám dodnes. Z prežitej hrôzy som dokonca dostala zimnicu. Odrazu sa otvorili dvere a v nich stála mamička bledá ako smrť. Mlčky si nás pritúlila k sebe a so zlomeným hlasom povedala vetu, na ktorú nezabudnem. ,Už je koniec. Aspoň nebude trpieť,' dodala babička. Mala som necelých päť rokov. Dieťa v takom veku je už veľmi vnímavé. Nič sa predo mnou netajilo, hovorilo sa na rovinu, čo sa deje. Žila som v nesmiernom strachu. Bála som sa najmä o mamičku. Nevedela jesť, odpadávala, taká bola slabá." Slová, ktoré sa nepočúvajú ľahko. Aké ťažké asi boli prežívať to.

VÔŇA JAZMÍNOVÝCH KVETOV

Nadišiel mier. Telo otca exhumovali z masového hrobu na Brezine a pripravili mu dôstojný pohreb. Bolo vidieť, že pred smrťou nesmierne trpel. Mal dve strelné rany v zátylku, tri rany po mučení, na čele ranu po údere pažbou z pušky a ranu na ľavom boku. ,,Ešte zaživa mu napríklad strhávali nechty na rukách. Zúfalo som nariekala a chcela som mu dať do truhly vankúšik pod hlavu. Práve kvitol jazmín. Dubodielske dievčence z neho uvili vence na truhlu. Odvtedy nemôžem vôňu jazmínu ani cítiť. Má pre mňa zápach smrti. Každý deň som nosila kvety na otcov hrob. Raz za mnou prišla žena, zásterou od kroja mi poutierala slzy, chytila ma za ruku a zaviedla domov. Inokedy mi zas dedko od susedov podal kyticu lesných jahôd." Vďaka dobru týchto ľudí nikdy nepomysleli na pomstu a nikdy nehľadali riešenie v štýle smrť za smrť, hoci úder mohli veľakrát vrátiť. ,,Spomínam si, ako k nám prišli traja ruskí a traja slovenskí vyšetrovatelia. Žiadali mamičku, aby povedala mená tých udavačov. Odmietla s tým, že už bolo dosť utrpenia a krviprelievania.
,Eliška, ty vieš, kto ti dal otecka zabiť, povedz nám, kto to bol,' naliehali na mňa vyšetrovatelia. Mlčala som.
,Pani Kurilová, vy ich nechcete vyzradiť. Vyrastie druhá generácia a oni budú svojim deťom skreslene hovoriť o činoch, ktoré spáchali. Predsa nepovedia, že vyslali na smrť susedov a kamarátov,' odchádzali nahnevaní. Prešli roky a vyrástli ďalšie generácie. Väčšina z nich, deti a vnuci gardistov, sú slušní a čestní ľudia. Za viny svojich otcov a dedov nemôžu. No pravda by aj tak nemala byť premlčaná," uzatvára svoje rozprávanie pani Eliška, mama Eriky Judínyovej.

SLOVENKA, autorka:  KATARÍNA HANZELOVÁ