KOMENTÁR: JA NIE SOM CHARLIE

KOMENTÁR: JA NIE SOM CHARLIE

Ja nie som Charlie. Sloboda prejavu, možnosť bez strachu vysloviť svoj názor
- jeden zo základných princípov vyspelej demokratickej spoločnosti- musí mať
podľa mojej mienky istú hranicu.

Tvrdiť, že redakcia magazínu Charlie Hebdo túto hranicu neprekračovala, či
naopak ctila,  by bolo klamstvom. Obľúbení satirici tú krehkú líniu
prekračovali neustále a rany rozdávali tvrdo, šokujúco, brutálne, poburujúco
a často aj neférovo. Povedané ľudovo: sväté im nebolo nič a nikto.
Pravidelne od nich "dostávali" kresťania, židia, moslimovia  - časopis
svojimi karikatúrami znevažoval často najkľúčovejšie princípy týchto
náboženstiev. Po strašných udalostiach z minulého týždňa rezonujú najmä
zosmiešňujúce obrázky Mohameda, ak si však pozriete spôsob, akým
znázorňovali Židov, uvidíte, že ich štýl nemal ďaleko od kruto
antisemitských karikatúr "nosatých" Židov z čias nacizmu. Židom "nakladali"
dokonca aj v čase, keď sa v posledných rokoch každým dňom zhoršoval
agresívny antisemitizmus vo Francúzsku. V septembri 2012, keď Židia najviac
potrebovali oporu a solidaritu väčšiny- len pár mesiacov po vraždení detí v
židovskej škole v Toulouse, vyšla na titulke Charlie Hebdo posmešná kresba
Žida a Moslima s nadpisom "Nedotknuteľní", navodzujúca pocit, že sa tu
niekomu nespravodlivo nadŕža. O spôsobe, akým znevažovali katolíckych
lídrov, pápeža, ani nehovorím. Je našim demokratickým privilégiom aj takýto
satirický komentár k svetu a spoločnosti pripustiť a strpieť ho, ale
súhlasiť a stotožňovať sa s ním, či dokonca velebiť ho nemusíme.

Je to otázka vkusu a osobnostného nastavenia. Ja teda nie som Charlie,
pretože rešpektujem vieru a svetonázor ostatných a nevidím zmysel v jeho
zneucťovaní. To samozrejme nič nemení na fakte, že vraždenie francúzskych
novinárov mnou otriaslo a zarmútilo ma rovnako, ako väčšinu normálnych ľudí.
Bol to akt bezuzdnej hanebnosti, podlý a zbabelý čin krvilačných fanatikov.
Napriek tomu, že mi je obetí veľmi ľúto, napriek najhlbšiemu súcitu s ich
pozostalými... s tým, čo redakcia publikovala a s ich odkazom sa naozaj
stotožniť nemôžem.

No a druhá vec mi na srdci leží snáď ešte viac. To, čo sa minulý týždeň
stalo v Paríži, je len vyvrcholením procesu, ktorý tu už je dávno a doteraz
akoby nikoho netrápil. Brutálny fyzický antisemitizmus sa pre mnohých
západoeurópskych Židov (v krajinách s veľkými moslimskými komunitami) stal
každodenným utrpením. Situácia vo Francúzsku bola otrasná a permanentne sa
zhoršovala s každým mesiacom posledných rokov.  Bitky na uliciach iba preto,
že máte na hlave židovskú pokrývku hlavy, nedávne znásilnenie mladej Židovky
pred očami jej priateľa v Paríži, streľba do okien synagógy vo francúzskom
mestečku na sklonku roka, podpaľovanie synagóg, naháňanie židovských detí so
sekerou v ruke, to je len zlomok zo zločinov, ku ktorým pred katastrofou
Charlie Hebdo a kóšer lahôdok dochádzalo v krajine Galského kohúta. Život v
neustálom strachu. Židovské médiá na celom svete, vrátane spravodajského
webu ÚZ ŽNO o týchto zločinoch islamistov neustále informovali, my Židia sme
utrpenie našich bratov na Západe sledovali a prežívali ho s nimi. Ale
majoritná spoločnosť, ten vonkajší "svet", im veľmi pozornosť nevenoval. Až
doteraz. Ku  "prebudeniu" konečne došlo až teraz, po minulotýždňovom terore
v redakcii Charlie Hebdo.

Vrátim sa k úvodu svojho textu. Žialim pre hroznú tragédiu v Paríži tak, ako
žiali celý slušný, civilizovaný svet. Nie som však  Charlie a dúfam, že to
"prebudenie", za ktoré však nevinní ľudia - novinári, karikaturisti,
policajti a Židia v supermarkete -  zaplatili tú najstrašnejšiu cenu,  bude
mať aspoň nejaký efekt. Že Európska únia a jej členovia začnú venovať
pozornosť teroru, ktorý sa deje aj za neviditeľným múrom nezáujmu. Pretože,
citujúc slávnu báseň Martina Niemöllera, "najprv prišli po Židov"....

Igor Rintel, predseda Ústredného zväzu židovských náboženských obcí v SR

(vyšlo 15.1. v deníku Hospodárske Noviny)