BLOG: Som z tradičnej katolíckej rodiny, mám rozhľadenú myseľ a otvorené oči a rozhodla som sa bojovať proti antisemitizmu

BLOG: Som z tradičnej katolíckej rodiny, mám rozhľadenú myseľ a otvorené oči a rozhodla som sa bojovať proti antisemitizmu

S myšlienkou popísať svoju skúsenosť s nahlásením antisemitských príspevkov a komentárov som sa pohrávala už dávnejšie. Povedala som si, že sa vyhnem akémukoľvek politizovaniu a budem taká nestranná, ako to len bude možné. Žiaľ, udalosti posledných dní mi nedávajú na výber. Na jednej strane bolo v novembri 2019 podpísané Memorandum o spolupráci medzi MV SR a ÚZŹNO, na strane druhej včera ĽSNS, Národná koalícia, KDŽP Aliancia za Slovensko, Priama Demokracia a Doma dobre podpísali memorandum o spolupráci národných a kresťanských politických strán do budúcoročných parlamentných volieb. Marián Kotleba to oznámil v Ružomberku (čo je samo o sebe dosť symbolické). Píše o tom aj konzervatívny denník Postoj, ktorého čitateľskú základňu tvoria predovšetkým katolíci. Citujem: „Pri všetkej úcte ku kňazskej reverende, Marián Kuffa včera prekročil rubikon“.

Úctivé spolužitie Židov a katolíkov na slovenskej dedine

Pochádzam z úplne bežnej, štandardnej dedinskej slovenskej rodiny. Staršia generácia poctivo chodí každú nedeľu a vo sviatky do kostola, mladší majú na mnohé veci napriek výchove iný názor, čo je v mojom okolí dosť pravidelne sa opakujúci vzorec správania. Moju babku by bolo možné zaradiť do kategórie „ortodoxný katolík“. Okrem návštevy kostola sa v piatok nevarilo a nekonzumovalo sa nič mäsité, v nedeľu sa nerobilo nič manuálne, na kňazov nazerala ako na prirodzenú morálnu autoritu, pomáhala na fare, deň začínala a zakončievala modlitbou.

Ako som sa teda ja dostala k Židom? Za našou obcou sa nachádza židovský cintorín. V poli na kopci vyzerá ako okrúhly ostrov z vysokánskeho tŕnia. Takmer by ste si pomysleli, že niekde vo vnútri nájdete zakliatu princeznú. Decká o ňom rozprávali strašidelné historky, vraj sú tam náhrobné kamene popísané záhadnými znakmi, ktoré nevedia prečítať, a na ich vrchu sú vytesané tajomné symboly ako prstami spojené ruky. To tí mŕtvi aj vedeli po slovensky? Starší sa chvastali, že tam vyvolávali duchov. Vraj sa doma rozprávali, že Židia boli bohatí, preto sú mnohé hroby vykradnuté.

Aj ja som sa tam šla pozrieť, a veru, bolo to tam strašidelné. Machom zarastené, na zemi popadané, porozbíjané tabule, tu a tam odpadky, burina pomaly po pás a náletové dreviny poprepletané šípkovými kríkmi. Boli také husté, že dnu sa bolo treba predierať tunelom, ktorý vyhĺbila zver, ktorá tadiaľ prechádza k vode. V ten deň mi v hrudi zostal smutný pocit. Leží tam niekto, na koho si už nik nespomenie. V čase, kedy som bola na základnej škole, ešte u nás fungovali skauti, ktorí na Dušičky chodievali na tento zabudnutý cintorín zapaľovať sviečky. Až omnoho neskôr som sa dozvedela, že sa to nerobí. Títo mladí to však určite nerobili so zlým úmyslom.

Čo to boli za ľudia? Fakt boli takí, ako som ich videla párkrát vo filmoch? Zahalení do čierneho kabáta, v čiernom klobúku, s kučierkami po bokoch hlavy? A vážne sa pri modlení kolísali? Sadla som si k babke a tá sa pustila do rozprávania. V dedine, kde pred vydajom bývala, žila aj početná židovská komunita. Dokonca mali aj, ako to ona nazvala, „bužeň“, teda modlitebňu. Dokázala si spomenúť aj na mená konkrétnych rodín a na to, čím sa zaoberali. Náš rozhovor prebehol dávno, na mnohé som zabudla, ale pamätám si, že jedna rodina mala mlyn, druhá, tuším, obchod so zmiešaným tovarom. A pamätám si hlavne to, že ich spolunažívanie bolo harmonické, absolútne bezproblémové. Prababka za slepačie vajíčka, ktoré by sa dnes hrdili označením „bio“, dávala mlieť pšenicu. So židovskými rodinami si v rámci „bartru“ vymieňali tie suroviny, ktorých bolo doma nadbytok. Vzájomnú úctu najlepšie ilustruje fakt, že ak naši v nedeľu potrebovali urobiť niečo, čo im ich náboženstvo zakazovalo, židovskí susedia zasiahli. Moji predkovia pre zmenu Židom v sobotu chodievali zapáliť oheň či spraviť to, čo zas nesmeli oni.

Obec nespadala do časti, ktorá po Mníchovskej arbitráži pripadla Maďarsku, a tak sa s transportmi začalo skoro. Nikto nechápal, čo sa deje, informácií bolo málo, z koncentračného tábora dovtedy nik neušiel. Jedného dňa sa ich susedia zhromaždili na námestíčku a nad priestorom sa vznášal oblak zvláštneho žiaľu. Rozlúčili sa so slovami, že, čo vidíte na nás, čakajte aj na sebe. Vrátili sa? Jeden, jediný človek. Mladé dievča, ktoré vošlo do dvora, ktorý kedysi patril jej rodičom. Cez okno nakúkala do domu a tam videla, že za stolom sedia cudzí ľudia. Pochopila, že sa nemá kam vrátiť. Chvíľu tam v slzách postála a od toho dňa o nej nik nepočul. 

Každý z nás je „človek – milión“

Dejiny ma vždy fascinovali a so starými rodičmi som sa často rozprávala o tom, ako prežívali obdobie vojny a čas po nej. Dedko sa ku komunizmu odmietal vyjadrovať, pretože to pre neho bolo traumatizujúce obdobie. To by však bol článok na inú tému. Najlepším darčekom bola pre mňa kniha. V mojej detskej zbierke by sa našli aj také, ktoré sa zaoberali tragickými úsekmi našej histórie. Čítala som veľa a rada, avšak živého Žida som ešte dlhé roky nevidela... Kým som nenastúpila na univerzitu. Tam bolo mojou najlepšou kamarátkou dievča, ktoré sa mi po asi troch rokoch priznalo, že je židovského pôvodu. Neveriacky som na ňu pozerala. Nič tomu nenasvedčovalo. Vyzerala štandardne, správala sa štandardne, človek-milión. Na ulici by ste na ňu nikdy neukázali prstom, že, aha, tá je iná. Aj po škole sme zostali v kontakte a ja som vďaka nej začala spoznávať ďalších Židov. Nie, neodievali sa do čierneho ani nenosili „pajesy“. Pristupovali ku mne tak, ako ja k nim, srdečne, milo. Čo rozdávate, to si k vám nájde cestu späť. Keď som sa zmienila, že ma zaujímajú aspekty iných kultúr, dostala som sa aj na zopár ich akcií.

Za tie roky, čo týchto ľudí poznám, môžem skonštatovať jediné. Sme rovnakí, riešime rovnaké problémy, rovnako nás zlostia (no hlavne tešia) deti, rovnako sa nám niekedy ťažko komunikuje s klientmi, rovnako sa nám niekedy strašne nechce ráno ísť do roboty, rovnako sa tešíme na dovolenku. Myslím, že dnes ich poznám dostatočne na to, aby som mohla povedať, že majoritu nijako neohrozujú a určite neťahajú nitkami svetovej politiky. To by som dávno nejazdila starším autom z bazáru.

Pri svojej práci často diskutujem s mladými ľuďmi a niekedy sa dostaneme aj k téme extrémizmu a antisemitizmu. Z ich strany zaznievajú stereotypy ako „Židia nechceli nikdy pracovať manuálne“, „vždy si vyberali len fajnové profesie“, „boli to úžerníci“ a podobne. Zistila som, že takto zmýšľajúcich jedincov najlepšie odzbrojíte faktmi. Keď sa ich opýtam, či vedia niečo o protižidovských zákonoch z minulosti, tí informovanejší hovoria o Slovakštáte. Tak pokračujem: „A to, že nesmeli vlastniť pôdu, a preto museli pracovať hlavou, to viete? A to, že roky smeli bývať len za mestskými hradbami, to viete?“. A v podobnom duchu pokračujem. Tí, čo majú otvorenú myseľ, pochopia.

Ťažko povedať, v čom tkvie dôvod môjho zmyslu pre spravodlivosť (takto to ja definujem a snáď to nevyznieva vystatovačne). Možno je to tým, že aj mojej rodine ublížil (iný) totalitný režim. A možno je to len tým, ako ma naši vychovali. Nie, nie som „fanatik do Židov“, chodievam aj na pokojné protesty, podpisujem petície neziskoviek, zaujíma ma verejné dianie, ak nejaký útulok zverejní publikáciu s prosbou o finančnú pomoc, lebo našli týrané zviera, svojou troškou prispejem. Možno svoj postoj nazývam zle a ide len o bazálnu ľudskosť. Keďže toto je ťažká téma, trochu ju odľahčím. K tým protestom – doteraz mi neprišla na účet nijaká suma z 5. Avenue, dokonca ani stravenky. Dear Mr. Soros, if you happen to be reading this, feel free to contact me via the administrator of the website, we all need to eat. :)

Antisemitizmus na internete

Vždy ma hnevali antisemitské príspevky na sociálnych sieťach, avšak ako väčšina ľudí som s tým nič nerobila. Pohundrala som si, ponadávala a tým to skončilo. Pohár mojej trpezlivosti pretiekol, keď som na Facebooku natrafila na publikáciu, kde verejne známym osobám, ktoré si vážim, priali guľku do hlavy, pekne pri múre, jeden vedľa druhého, alebo ich posielali do plynu. Vraj by im pristal gulag či Sibír, mali by ich vyhostiť z tejto planéty alebo by krátkymi dávkami mali byť odprataní. Výrazy ako „chazarská svoloč“, „sami nosatý chazar“, „hnoj banda semitská“ alebo „zbierka špín, proti slovenských“ patrili k tým miernejším. Cez oficiálnu stránku som kontaktovala Políciu SR. Odpísali mi, že sa mám zastaviť na najbližšom oddelení.

Na tomto mieste by som rada spomenula reakcie môjho okolia, keď som sa im zmienila, čo sa chystám urobiť. 90 % z nich bolo nesúhlasných. Vypočula som si veci ako „Málo máš problémov, toto ti treba?“, „A to načo také robíš, si myslíš, že niečo aj dosiahneš?“, „Si chceš nájsť prepichnuté pneumatiky alebo rozbité auto?“, „A po papuli si ešte od hrubokrkých nedostala?“ (keď si moja kamoška robila pred sympatizantom ĽSNS z tejto strany žarty, chlapík ju s vážnou tvárou upozornil, že má prestať, lebo jej jednu strelí) . Mama ma vyslovene odhovárala. Keď pochopila, že nepochodí, nahnevala sa. Tak som jej pripomenula, či sa jej rodičia za minulého režimu nezastali nespravodlivo prenasledovaných. Zostala ticho. Dodala som, že ja, ja sa mám báť? Nie tí, ktorých konanie možno napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu? Ak je to naozaj tak a dôvod na obavy mám mať ja, táto spoločnosť už nie je zdravá.

Ako to prebiehalo na polícii? S pánom, ktorý ma milo prekvapil, lebo povedal, že aj jeho takéto statusy a komentáre hnevajú a malo by sa to patrične potrestať, som spísala trestné oznámenie. Týkalo sa podozrenia z prečinu hanobenia národa, rasy a presvedčenia podľa § 423 Trestného zákona. Poštou som bola upovedomená, že vec bola odstúpená na Národnú kriminálnu agentúru, Národnú protizločineckú jednotku, k ďalšej realizácii z dôvodu vecnej príslušnosti. O pol roka mi prišla hrubá obálka. Odosielateľom bolo MV SR, Prezídium PZ, NAKA. Právnym základom ich uznesenia boli § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku, § 423 ods. 1 písm. b) Trestného zákona (podozrenie zo spáchania prečinu hanobenia národa, rasy a presvedčenia) a § 424 ods. 1 Trestného zákona (prečin podnecovania k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti). Moje trestné oznámenie bolo odmietnuté, pretože nebol dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku. Argumentácia v skratke zahŕňala slobodu prejavu a právo na informácie garantované Ústavou, rozhodnutie ESĽP v prípade Lingens vs. Rakúsko, Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd či judikatúru Ústavného súdu SR. Sloboda prejavu zneužitá nebola, pretože nedošlo k hrubému zásahu do práv iných, čo by už nebolo možné tolerovať. Vidím, že som sa rozpísala viac, ako som chcela, preto ak bude mať niekto záujem vidieť celú argumentáciu, rada mu pošlem sken.

Neostať ticho

Čo povedať na záver? Žijeme v rýchlej dobe, často pracujeme za minimálnu mzdu, naši najbližší sú v zahraničí, inflácia je, aká je, ekonómovia upozorňujú na blížiacu sa ďalšiu krízu. Ekonomická kríza je nevyhnutne previazaná s krízou morálnou, ako sme toho už neraz boli svedkami. Áno, jednotlivec možno veľa vody nenamúti. Ak sa ma však raz moji potomkovia opýtajú, čo som urobila pre to, aby sa situácia zmenila, budem môcť povedať, že som nezostala ticho. Lebo, parafrázujúc známy výrok, pasivita ľudí stačí na to, aby sa zlo zhmotnilo vo svojej najhoršej podobe.