76 rokov bez fašizmu. Naozaj?

76 rokov bez fašizmu. Naozaj?

Pred vyše 80 rokmi boli Židia na Slovensku regulárnou súčasťou spoločnosti. Sused so susedom boli priatelia, až kým ich nenávistné názory a nespravodlivé zákony nepostavili proti sebe.

Po nich nasledovali jedny z najbeštiálnejších udalostí v ľudských dejinách, ktoré takmer vyhladili celú veľkú skupinu obyvateľstva. Ukončenie vojny i holokaustu si tento rok pripomíname po 76. raz nielen preto, aby sa tieto udalosti nikdy nezopakovali, ale tiež aby sa nezabúdalo na to, že nenávisť, antisemitizmus, xenofóbia či rasizmus musia byť odsúdené v akejkoľvek forme.

Tých, čo prežili holokaust a pamätníkov druhej svetovej vojny je čoraz menej, no nájdu sa aj takí, ktorí tieto udalosti zakúsili prostredníctvom svojich najbližších. Patrí medzi nich aj Jana Teššerová, bývalá riaditeľka gymnázia, dnes kurátorka Galérie Ľudovíta Felda v Košiciach.
Zachránil sa len zlomok

„Moja mamička bola Kežmarčanka a pochádzala z veľmi ortodoxnej židovskej rodiny. Keď 25. marca 1942 odchádzal prvý transport Židov do Osvienčimu, išli doň slobodné dievčatá, ktoré mali 16 a viac rokov. Moji starí rodičia ukryli mamičku v sanatóriu v Tatrách, lebo sa povrávalo, že pravdepodobne pôjdu na ťažké práce,“ začína Jana Teššerová rozprávanie o udalostiach, ktoré poznačili život celej jej rodiny.

V tom čase bola jej mama ešte slobodná. Hoci sa so svojím budúcim manželom už poznala, v tom čase sa stretnúť nemohli. Podarilo sa im však vybaviť svadobné papiere. A tak z mladého páru sa stali manželia bez toho, aby mali niekedy v živote sobáš.

„Po Slovenskom národnom povstaní sa už nikto zachrániť nemohol. Mamička bola najmladšia z 13 súrodencov, mnohí už mali po štyri - päť detí. Žiaľbohu, všetkých zobrali po SNP do Osvienčimu a ďalších koncentračných táborov. Tie veľké rodiny, kde bolo viacero malých detí, išli hneď do plynu,” opisuje kurátorka galérie, ako prišla prakticky o celú rodinu.

Starí rodičia z matkinej strany sa do už preplneného tábora ani nedostali, zastrelili ich s mnohými ďalšími neďaleko Krakova v Plašove. Jediní, kto sa z velikánskej rodiny jej mamy zachránili, bol jej ujo, mamin brat, ktorý nebol ešte ženatý, a jedenapolročná sesternica, ktorá bola deportovaná so svojimi rodičmi do koncentračného tábora Ravensbrück.

Rodičia sa koncentračnému táboru síce vyhli, no i tak zakúsili mesiace veľkého utrpenia a hrôzy. To, že prežili, označoval jej otec ako zázrak.

V byte nemeckej rodiny

Po SNP prehľadávali gardisti celé mesto v snahe deportovať alebo zabiť každého človeka židovského pôvodu. Prvý úkryt vo vlastnom byte poskytla mladému páru nemecká rodina. Netrvalo to však dlho. Jedného dňa ich prišiel sused upozorniť, že gardisti všade hľadajú a musia z úkrytu ujsť. Na to však nebol čas. A nebolo ani kam.

„Môj otecko rozhádzal celý byt, poprevracal stoly a stoličky, otvoril okná a dvere. Urobil taký dojem, akoby ich už boli odviedli. Pritom však mamičku ukryl do manželskej postele a on sám sa ukryl do výklenku za skriňu.” Gardisti prišli do bytu asi o 20 minút. Po nekonečnom hľadaní plnom kriku a nadávok odišli naprázdno.“

V zime, o hlade a v strachu

Aj napriek úľave zo záchrany manželia vedeli, že v byte dlhšie ostať nemôžu. Pomohol im ochotný sused Budzák, ktorý ich previedol v noci poza mesto do malého domčeka. Býval v ňom starší pobožný katolícký manželský pár Žihalovcov, ochotný ich ukryť. Bolo to len pár metrov za nemeckými vojenskými kasárňami. Pred svetom sa schovávali až do oslobodenia Kežmarku v januári 1945.

„Boli vonku v senníku. Dostať sa tam dalo len rebríkom, nemohli sa ani postaviť. V rámci možností dostali nejaké jedlo a keď sa dalo, niekedy ich v noci zobrali ohriať sa do malej komôrky. Mesiace však prežili v zime takmer bez jedla, bez pitia, bez postavenia sa, bez oblečenia, vo veľkom strachu o svoj vlastný život,” približuje Jana Teššerová podmienky, v ktorých mladý pár prežil najhoršie obdobie svojho života.

Po oslobodení Kežmarku sa mohli vrátiť späť domov. Byt našli zničený, nemali čo jesť ani čo si obliecť. A nie každý im bol ochotný pomôcť.

Stratila starých rodičov, našla babku a dedka

Ani neskôr, keď sa im narodila dcéra Jana, toho veľa nemali. Napriek tomu jej však stále vštepovali, aby sa dokázala s každým podeliť a každému pomôcť. Skromný život Jane Teššerovej neprekážal, no veľmi ju mrzelo, že ju rodičia nemohli poslať na prázdniny k starým rodičom či iným príbuzným, pretože im nikto z mamičkinej rodiny neostal. Absenciu rodinných príslušníkov čiastočne nahradila aspoň rodina Žihalovcov, ich záchrancovia, ktorých aj po vojne často navštevovali.

„Moja mamička si ich tak trochu adoptovala. My sme ich volali babka a dedko a každú sobotu sme boli u nich na návšteve.”

Následky do konca života

Život Teššerovcov pokračoval ešte celé desaťročia, no relatívne krátke obdobie utrpenia zanechalo hlavne na mame doživotné stopy. V čase oslobodenia mala len niečo vyše 32 kíl a z traumy oslepla. Časom sa jej zrak vrátil, no pri negatívnych nervových vzruchoch ho zasa strácala. Najviac však utrpela jej psychika, celý život prežila v strachu a mala ťažké depresie. S traumami bojovala aj tým, že o nich denne hovorila. Jana Teššerová spomína, že ako dieťa sa často bála, že príde vojna, obzvlášť, keď začula sirénu. Strach však prežívala aj o vlastných rodičov.

„To je zvláštny fenomén prvej povojnovej generácie, že prevzala starostlivosť o rodičov,” konštatuje s tým, že doma robili všetko pre to, aby mamke ani v najmenšom nespôsobili stres. Napriek tomu však považovala svoje detstvo za šťastné.

Vedeli sme, kam patríme

Vojnové udalosti, ale aj po nich nastupujúci komunistický režim, zanechali stopy aj na ich prežívaní židovskej viery. Otec už pobožný nikdy nebol, mamka, pochádzajúca z ortodoxnej rodiny, deťom hovorila o židovskej viere hlavne počas veľkých sviatkov a dodržiavala židovské tradície.

Počas totality sa o náboženstve rozprávať nesmelo, no Jana Teššerová hovorí, že sa k nemu vždy hlásila. Rodičia jej vždy vštepovali, že sa nemá za čo hanbiť, pretože nikdy nikomu neublížili. Až po ukončení bývalého režimu sa však mohla k svojej identite otvorene vrátiť.

V súčasnosti je kurátorkou Galérie Ľudovíta Felda v Košiciach. Venuje sa osvete a prednáškam o židovskej kultúre, o holokauste, sprevádza turistov a študentov výstavami. Hovorí, že odtiaľ odchádzajú plní hlbokých dojmov a informácií, o ktorých ešte predtým nikdy nepočuli.

Dve ženy v nemocničnej izbe

Počas jednej zo svojich prednášok sa Jana Teššerová spoznala s Alexandrou Dulákovou, vtedy ešte gymnazistkou, dnes študentkou medicíny na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Mladé dievča sa po návšteve synagógy rozhodlo zostať vypomáhať a pričiniť sa tak o šírenie osvety medzi domácimi i zahraničnými turistami. Priviedol ju k tomu nemenej silný príbeh preživšej, ktorú doma nazývali pani Gizi. Spoznala ho vďaka svojej starej mame.

„Kedysi dávno mala moja babička vážne zdravotné problémy a musela byť hospitalizovaná v nemocnici na dlhšiu dobu. Umiestnili ju na izbu spolu so staršou paňou, ktorá bola spočiatku uzavretá a držala sa v úzadí. Babička si všimla, že s lekármi a návštevami rozpráva po maďarsky a zaregistrovala jej čistý prízvuk. Keďže moja rodina pochádza z maďarského pohraničia, prihovorila sa jej a bolo cítiť, že to prelomilo ľady. Postupne sa začali zbližovať, až to došlo do štádia, keď sa pani Gizela babičke priznala, kým v skutočnosti je a čím si v živote prešla,” približuje Alexandra udalosti, ktoré sa stali dávno predtým, než sa narodila.

Stihla im naposledy zamávať

Pani Gizela pochádzala z Maďarska, do Košíc sa prisťahovala po svadbe. S manželom mali dve deti, syna a o dosť mladšiu dcéru Juditku. Keď sa v Košiciach začalo s deportáciami Židov, celá rodina sa jar 1944 ocitla v koncentračnom tábore v Osvienčime. Prvé triedenie síce prežili všetci, no rozdelili ich. Jazykovo zdatná pani Gizela však pár mesiacov po príchode započula rozhovor o likvidácii niektorých mužských barakov. Medzi nimi bol i ten, v ktorom sa nachádzal jej manžel a vtedy 17-ročný syn.

„Podarilo sa jej dostať bližšie k mužskej časti tábora a k ceste, ktorá viedla k plynovým komorám. V sprievode spoznala svojich najbližších. Rovnako aj oni zbadali ju a pri vhodnej príležitosti jej stihli naposledy zamávať. Bolo to posledné zbohom a jediná rozlúčka, na ktorú mali príležitosť,” rozpráva mladá študentka.

S modrou stužkou vo vlasoch

Dcérku Juditku mala pani Gizela možnosť vidieť častejšie. Nosila jej ju dozorkyňa z detskej časti tábora.

„Raz sa stretli za úplne iných okolností. Juditka bola krásne oblečená, upravená, vo vlasoch mala modrú stuhu. S pani Gizelou strávila o niečo dlhšiu dobu ako zvyčajne. Bolo to naposledy, čo svoju dcéru a dozorkyňu videla. Nikdy sa presne nezistilo, čo sa s nimi stalo. Ostali len domnienky,” vraví Alexandra a dopĺňa, že pani Gizela sa nikdy nevzdala nádeje, že jej dcéra žije.

Stratených blízkych jej neskôr čiastočne nahradila priateľka z nemocnice a jej rodina. „Veľmi si obľúbila moju babku a neskôr aj moju mamku, ktorá bola vtedy ešte dieťa. Brala ich ako svoje vlastné a urobila by pre ich dobro všetko,” približuje.

Prelomový čas

Prvý raz sa o jej príbehu Alexandra dopočula ako zvedavé dieťa na návšteve u starých rodičov.

„Samozrejme, že som to nedokázala dostatočne pochopiť a moje uvažovanie bolo dosť skreslené. Pristupovala som k tomu ako k rozprávke, ktorá sa kedysi dávno odohrala,” priznáva.

Čo druhá svetová vojna a holokaust znamenali, si uvedomila až neskôr, v rámci vyučovania na anglickom bilingválnom gymnáziu. Vtedy sa rozhodla, že chce vedieť o pani Gizele viac. V predmaturitnom ročníku sa jej tiež naskytla možnosť navštíviť synagógu na Puškinovej ulici. Tento čas hodnotí ako prelomový.

„Bol december a mesto postihla menšia snehová kalamita. Na prehliadku sme sa dostavili len traja návštevníci. Sprevádzala nás pani Teššerová a ja som hltala každé jej slovo,” spomína.

„Po prehliadke sme sa dali do reči a ja som jej vysvetlila okolnosti, ktoré ma sem priviedli. Vycítila som, že sa sem môžem kedykoľvek vrátiť a že tu budem vítaná,” opisuje mladá študentka, ako sa z návštevníčky stala spolupracovníčka. Spočiatku vypomáhala s organizačnými vecami, neskôr, keď vzrástol záujem o prehliadky aj pre zahraničných turistov, sa zapojila aj do tlmočenia počas sprevádzania.

Osveta u medikov

Hoci v súčasnosti popri štúdiu medicíny a praxovaní v nemocnici nemá voľného času nazvyš, stále sa rada zapojí do akcií, pomáhajúcich šíriť osvetu o historických udalostiach a dopade vojny na spoločnosť. Výnimkou nie je ani tento rok, keď si pri príležitosti 76. výročia oslobodenia od fašizmu spoločne so spolužiakmi a Spolkom medikov mesta Košice pripomenie históriu komunite študentov a zdravotníkov.

„Veríme, že aj takáto forma osvety pomôže pri budovaní priaznivejšej budúcnosti,” dodáva.

Zdroj: denník Korzár